„Hej, môže mi niekto z vás povedať, kde sme?“ Ticho. Všetci na teba pozerajú, ale vypadá to, že odpoveď nikto nepozná. Cítiš, akoby sa k tvojmu srdci privinul obrovský balvan. Ťažko sa ti dýcha, čiastočne z behu, čiastočne z toho, že nikto nevie, kde to vlastne si.
„Nech sme kdekoľvek, musíme to zistiť, držať sa pohromade, inak nič nezistíme! Poďme nájsť cestu, chodník, čokoľvek, čo nás dovedie do civilizácie! Ale jedno je zrejmé – buď budeme držať spolu a veriť, že všetko bude v poriadku, alebo môžeme bojovať proti sebe, hádať sa a nikdy neprísť na to, čo sa s nami stalo!“ voláš na skupinku.
Zavládne ticho. Spoza seba počuješ ďalší šuchot lístia. Otočíš sa a čakáš, kto vystúpi.
„Nie je toto tvoje?“ volá na teba... Tono. Pristúpi k tebe a dáva ti do ruky knížku. „Run, rabbit, run“ znie jej názov. Tono pozrie do tvojich očí a spýta sa:“ A povieš nám, pred čím si utekal?“
Nová SMS. Ten tón mladík pozná na výbornú. Obratne a nonšalantne si podá telefón z jednej ruky do druhej, prečíta si správu a odhodí mobil podráždene na posteľ. Rozkmitá svoje ťarbavé nohy a v cuku letu sa oblečie. Otvorí si krabičku s akýmisi liekmi, 3 tablety do seba hodí a zapije pivom, ktoré na neho pozerá z otvorenej fľašky na stole. O necelú pólhodinu už sedí v starom známom temnom bare, tentokrát pri stole. Znovu má pred sebou pohár s whisky a škriabe si svoju husto zarastenú bradu.
„Ahoj,“ ozve sa spoza neho. Mladík sa vyľaká, až podskočí a buchne nohou do stolu. Radka.
„Vypadáš hrozne,“ hovorí mu bez okolkov do očí. Sadne si naproti neho a objedná si minerálku. Pozerá na ňu. Na jej krásny úsmev, ktorý si pamätá z toho večera, kedy sa spoznali. Napije sa, ona ho napodobní.
„Som moc rád, že si prišla,“ nadýchne sa mladík k monológu a útržkovito pokračuje: „Si posledný človek, ktorý mi tu zostal. Neznášam to tu, neznášam toto mesto. Všetci sa tak strašne zmenili, nikto sa mi nepozrie do očí, nikto ma nechce vidieť. Každý... každý mi tvrdí, ako má moc starostí a nikto sa nechce stretnúť. Nikto mi tu nezostal. Iba... iba ty.“
„Karol, čo sa s tebou stalo? Zmenil si sa! Piješ, berieš nejaké tablet...“
„Vrátil som sa a pochoval svojich rodičov a všetci ste sa ku mne obrátili chrbtom, to sa stalo! Ale už mám toho dosť! Predal som auto a zajtra odlietam. A už ma nikto z vás nikdy neuvidí!“ rozčúli sa mladík, vyskočí a necháva Radku pri stole
Rázne vykročíš a ostatní ťa poslušne následujú. Nikol, ten svalovec, Tono, i tá15-hlavá skupinka. Kráčate v zástupe s tebou na čele. A prvé, na čo narazíte, je torzo z autobusu na ceste, ktorého posledné sekundy práve odbíjajú. A garde mu robí šofér, najvernejší priateľ kovového stvorenia. Šofér, ležiaci kúsok od autobusu v kaluži krvi. Mŕtvy.